ZABUDNUTÝ HRDINA „SAŠA SALDIK“!!

Stretnúť V KRÁSNOM OKRESNOM MESTE RIMAVSKÁ SOBOTA takého človeka, ako je plk.v.v.Ladislav Sládek,/ ktorého volali spolobujovníci Saša Saldik/ je vždy nevšedné a pozoruhodné. Z očí mu srší energia, odhodlanie, istota, rysy tváre vás presviedčajú že je dobrák od osti. Úprimný odzbrojujúci úsmev Vás zbaví presvedčenia, že ste stretli "tvrďasa"! Vzpriamená, istá energická chôdza vás uisťuje , že ste stretli síce vojaka vo výslužbe tak okolo 65 - 70 ročného. V žiadnom prípade mu nik netipoval že oslavuje 93- ku. Taký dojem na mňa urobil bývalý červenoarmejec, slovenský vlastenec plk. v.v. Ladislav SLÁDEK. Narodil sa 6. 3. 1928 v Senci manželom Jánovi Sládekovi a Irme Ondruškovej,rod.Slezákovej syn, ktorému dali meno Ladislav.

Lackovi pribudli ešte traja súrodenci:-Michal, Štefan, Jolanka a Paulínka.

Otecko pracoval ako železničiar.

Základnú školu Lacko začal chodiť v rodnom Senci, Zo Senca sa odsťahovali do Nových Zámkov, kde otca pracovne preložili a tak Lacko od 4 triedy navštevoval školu v Nových zámkoch. Tu mladý Lacko po zažil aj koniec roka 1938, Mnichovskú dohodu a na ňu nadväzujúcu Wiedenskú arbitráž 2. novembra 1938, kde Slovensko dostalo s požehnaním Hitlera ultimátum do 5 dní odstúpiť južné územie Horthyiovskému Maďarsku. Po absolvovaní základnej školy ako 15 ročný sa stal členom "LEVENTE!, čo bola obdobná organizácia Hlinkovej mládeže na Slovensku a v jej rámci sa mal zúčastňovať aj predvojenskej prípravy. Za svoje protivojnové a proti Maďarské postoje mladého chlapca otecko, ako "štátny" zamestnanec bol neustále napomínaný a upozorňovaný, že ak si s chlapčiskom nevie rady bude suspendovaný. Otecko ako jediný živiteľ rodiny Lacka napomínal, ale mládenec si svoje presvedčenie "nedal vytĺcť z hlavy a radšej z domu ušiel! Vzhľadom k tomu, že otecko nevedel vysvetliť "štátnym orgánom", kde je chlapec, čo v skutočnosti ani nevedel bol za trest preložený až do Maďarmi okupovanej Juhoslávie.

Mladý Lacko mal jasný cieľ. Červená armáda už bola v Sedmohradsku. Počul, že v rámci nej je sformovaná aj Československá vojenská jednotka. Nuž tak sa vybral sám "stopom" na východný front. Keď mal nejaký forint naviac, cestoval vlakom. Ináč chodil pešo. Privyrábal si u rolníkov za stravu a prenocovanie.

Príchodu frontu a červenej armády sa dočkal neďaleko mestečka Erdély. Hneď sa prihlásil u vojakov červenej armády, že chce isť bojovať do Československej jednotky v ZSSR. Na otázku veliteľa, koľko m á rokov odpovedal, že 16-cť. Tak ho veliteľ poslal "domov k materi!" Putoval ďalej a hútal, kde urobil chybu. Nuž a pri ďalšej "patrole červenoarmejcov", už tvrdil, že má 18 rokov a chce ísť bojovať proti Maďarským fašistom No veliteľ, ktorému padol do oka rozhodol inak. Vzhľadom k tomu, že ovládal maďarčinu, slovenčinu a aj ruštinu, ponechal si ho ako tlmočníka s tým, že oficiálne nevie maďarský. Tak sa mladý Slovák len 16 ročný stal ČERVENOARMEJEC. Stal sa príslušníkom 8.bataljonu , 2.Ukrajinského frontu, ktorého veliteľom bol maršál ZSSR R.J.Malinovský. Napriek tomu, že bol najmladší veliteľ mesta Bereck ho ustanovil za hlavného prekladateľa. Nakoľko sa jeho priezvisko ruským veliteľom zle vyslovovalo, "prekrstili ho jednoducho na "SALDIK"! A pre istotu aj krstné meno na SAŠA!" Napriek tomu nemal žiadne privilégia. Musel plniť úlohy ako ostatní vojaci. Bol velení do stráže ochrany veliteľstva, hliadok po mestách a dokonca sa zúčastňoval aj priamych bojov v mestečkách Kiskoros, Ábony, Godollo, Rákospalota a bol aj priamym účastníkom bojov o Budapešť, ktoré boli pre neho najťažšie. Bojovalo sa o každú ulicu, každý dom. Fašisti boli zúrivý a najmä všetko čo malo uniformu, maďarskí železničiari, poštári, boli najkrutejší. Boli si vedomí, že keď budú porazení, čo ich čaká. Ulice boli plné ruin, mrtvol. Mesto bolo akoby vyľudnené. Kto nestihol utiecť skrýval sa v pivniciach a kde sa dalo, aby prežili prechod frontu. Nájdené obyvateľstvo bolo vystrašené vyhladovené, prosili o vodu a jedlo. Rozdávali im potraviny aj zo svojich prídelov. V týchto bojoch bol aj ranený./ Pri príležitosti obetí "Maďarského holokaustu Slovanov" v novembri 2015 v obci Čierny Potok, sa stretol prvý raz so Sergejom Nikitinom, taojmíkom veľvyslanectva RF v SR. Na otázku "kto je ten pluukovník, čo má sovietské vyznamenania", sa po predstavení dali do debary a zistili, že sú "bratia v zbrani",. Pri Oslobodzovaní B udapešti, kde bol plk.Saša Saldik ranený, padol starý lotecko Sergeja Nikitina!Na oslavách víťazstva nad fašizmom v roku 2016 sa stretol na Slavíne vtedy s tajomíkom veľvyslanectva RF v SR pánom Sergejom Nikitinom a jehon Švagrom plk.Dmitrijom Aržakovom! / Ich spoločný starý otecko padol pri oslobodení Budapešti/.Na toto obdobie spomína s pohnutím a zvlhnutými očami. Veľa z jeho kamarátov červenoarmejcov nemali to šťastie, že boli "len" ranení, v krutých bojoch padli! Po oslobodení Budapešti sa aj mladý "SAŠA SALDIK" presúval na severozápad,. Zúčastnil sa bojov o Komárno, Nové Zámky-Nitra. To už boli iné pocity! Veď bol DOMA!. Koniec vojny ho zastihol po kapitulácii Nemecka na vojenskom letisku "LUČNY DVOR" v Sládkovičove!

Čo ďalej ? Hoci sa stal "predčasne dospelým", bol stále ešte mladík. Mal len niečo cez 17 rokov. Túžil ostať doma. Podal si na veliteľstvo žiadosť a bolo mu bez námietok vyhovené! Veď bol ešte "len chlapec" hoci "ostrieľaný vojak bojmi"!

• Po príchode do Nových zámkov s hrôzou zistil, že železničná stanica je v ruinách po "spojoneckom bombardovaní spojencov-anglosasov"!! Ani nedúfal v zázrak prechádzal skrútenými koľajn cami až po "vyhybku, kde bol ich domček. Ako zázrakom stál nezborený!! Keď vstúpil do domčeka, jeho mamička s otvorenými ústami a otvorenými očami sa pýtala, čo tu chce "ten Ru chapec v Ruskej unyforme!", A vtedy "Saldikova" sestra zvolala, "mamy, veď je to náš Lacko"!!!
• Táto osobná "škola" mu dala viac ako ostatné školy. Mementom mu boli obrazy hrôzy vojny. Niet sa preto čomu čudovať, že mladý Voloďa, teraz už zas Lacko Sládek, sa dňa 6. mája 1945 stal príslušníkom "NÁRODNEJ BEZPEČNOSTNEJ MILÍCIE " v Nových zámkoch a neskôr vojakom z povolania Československej pohraničnej stráže so sídlom v Malackách./ Mimochodom v tom období bol vojakom pohraničnej stráže vojak Štefan Kapec z Čierneho Potoka!-jeho jubileum 90 rokov bolo krásne zverejnené v "MY -Novohradské noviny"!/ Tu zažil jedno veľké sklamanie. Bol vyslaná na generálny štáb ČSĽA do Prahy pre prevzatie bojovej zástavy pohraničného pluku. Po príchode do Prahy im však kompetentní oznámili, že žiadnu bojovú zástavu nepreberú, nakoľko bol ich pluk zrušený! Niekoľko týždňový tvrdý nácvik slávnostného prevzatia bojovej zástavy sa jednou vetou "vyparil"! Spomienky aj na toto obdobie by mohli byť pútavým románom plných zvratov v živote vojaka, ktorý si vždy stál za slovom a nebolo to vždy ľahké.

Aj po odchode do dôchodku, sa nestal "papučový dôchodca". V rokoch 1978 až 1983 pracoval na Ústrednom výbore SZPB, ďalšie 4 roky bol predsedom Okresného výboru SZPB v Galante. Pracoval aj ako krajský predseda Zväzarmu v Banskej bystrici, kde mal tú česť spoznať a sprevádzať počas osláv SNP eso stíhačov ČA počas 2.sv.vojny Pokryškyna.

Po odchode svojej manželky do dôchodku ho cesty zaviali na Gemer, odkiaľ manželka pochádzala. Zvolili si Rimavskú Sobotu, kde trávia plodnú jeseň života.

"SAŠA SALDIK", ani v tomto krásnom veku, nsedí pri televízore a z hrôzou sleduje, čo sa to robí"!Nedriemajúc nenapĺňa svoje minúty života" nečinnosťou. Spomína na svoje besedy s vojakmi v Rožňave, so žiakmi na školách v Rožňave, Dobšinej, Poltári, Rimavskej Sobote, Jesenskom, Cinobámi,... Spracoval si vlastnú grafickú dokumentáciu oslobodenia Slovenska, cestu 1.Čs. arm zboru v ZSSR, osobné spomienky a za podpory manželky chodí na prednášky na školy medzi mládež a vysvetľuje im, prečo si treba uchovávať a ctiť odkaz protifašistického odboja pre nás Slovákov a antifašistov.

V dobe , kedy ožívajú neofašistické hnutia žiaľ aj u nás, u našich susedov, keď sa popiera holokaust, keď sa robí rovnítko medzi fašizmom a komunizmom, keď u niektorých politikov a "pseudo historikov" bol väčší zločinec Stalin než Hitler ! Keď sa velebí Dr.J.Tiso a o výročí Vladimíra Clementica niet aj slova v "demokratických médiách". O Letrichovi , Novomeskom , Šmidkem, Ferienčíkovi ,... ani nehovoriac.

So smútkom v tvári konštatoval, že na jeho "devesiatke bolo kopa papalášov", ale na jeho výročie 93 narodenín si zo zvezu protifašstických bojovníkov od základnej organizácie až po ústrednú radu nespomol nikto.

O to viac ho prekvapilo, že dostal blahoprajný luist od Klubu generálov SR, osobné blahoželaniwe od MNO SR Jaroslava Nagya, , riaditeľa Oddelenia starostlivosti o vojnových veteránov a vojnových dôchodcov pána Richarda Zimányho.

Prekvapením bolo, že v spoločnosti predsedu ZO SZPB arm.generála L.Svobodu v Čiernom Potoku mu k jeho Jubilenu prišiel zablahoželať pl.v.ThDr.Marian Bodolló, pred ktorým sa chcel "vyspovedať zo svojích hriechov", na čo ho pán farár upozornil, že vzhľadom k jeho zásluhám o našu slobodu , "sú jeho banálne hriechy odpustené"!!

Nuž Lacko Sládek, alias SAŠA SALDIK" jiščo mnoga leta živjo" k Tvojmu krásnemu jubileu, prajeme pevné Sibirské zdravie a Kaukazskú dlhovekosť.

V Čiernom Potoku 23.3.2021

JUDR. Jozef Pupala - predseda ZO SZPB arm.gen.Ludvíka Svobodu v Čiernom Potoku.